adhd-porucha-pozornosti-a-hyperaktivity-eeg-biofeedback

Neurobiologická podstata ADHD alebo prečo každé ADHD nemusí byť ADHD

  • 8. októbra 2016

Rozhovor s Mgr. Bibianou Naďovou
 z EEG biofeedback inštitútu Slovensko

„Pozrime sa na Filipa, za hlavu sa mama chytá.
Chce mať z neho džentlmena, na to však, čo pri stole stvára, mena nemá.
Malý Filip, vrtichvost, pri stole je ho viac než dosť,
vrtí sa a chichoce, na stoličke vpred a vzad, až sa na zem zhrmoce.“

Symptómy v oblasti pozornosti sú až príliš skutočné a majú negatívny vplyv na deti, dospelých aj na širšie okolie. Deti a ľudia, ktorí ich pociťujú, majú tažkosti v akademickom, pracovnom, ale aj spoločenskom živote a následky si často nesú celý život. Ale to, ako sa poskytovatelia zdravotnej starostlivosti spoliehajú na diagnózu ADHD, a to, ako ju zdravotnícka komunita prijíma, prináša niekoľko negatívnych dôsledkov vrátane celkového alebo čiastočného nediagnostikovania základných ochorení, ktoré vysvetľujú symptómy v oblasti pozornosti.

Náš článok vznikol práve pre tento postoj odbornej verejnosti (psychológov, psychiatrov, logopédov, neurológov a pediatrov) a chce poukázať na riešiteľnosť týchto symptómov porúch pozornosti a motorického nepokoja z pohľadu neuropsychológie, biológie, neuromotorickej nezrelosti a sluchového a zrakového spracovania. Lebo každá papierová diagnóza ADHD naozaj nemusí byť ADHD.

Aká je základná definícia ADHD?

ADHD (attention deficit hyperactivity disorder) je porucha pozornosti a hyperaktivity. Dieťa je podľa DSM-V (Diagnosticko-štatistická príručka porúch, diagnostikuje ADHD podľa Vanderbilovej stupnice) nepozorné, keď nedokáže venovať pozornosť detailom, má ťažkosti udržať pozornosť pri plnení úloh, t. j. odskakuje a strieda činnosti, ak sa zdá, že nepočúva, nedrží sa pokynov, má ťažkosti zorganizovať si úlohy a činnosti, vyhýba sa úlohám, na ktoré je potrebné vykonať väčšie množstvo aktivity, stráca veci potrebné na splnenie úloh, ľahko ho vyrušia vonkajšie podnety a pri každodenných činnostiach je zábudlivé.

Hyperaktívne/impulzívne dieťa podľa DSM-V neustále pohyuje rukami a nohami, vstáva z miesta v situácii, keď má sedieť, príliš veľa pobehuje alebo lezie po predmetoch v situáciách, v ktorých sa to považuje za nevhodné, má ťažkosti potichu robiť voľnočasové aktivity, často je v pohybe alebo sa správa, akoby ho niečo hnalo, priveľa rozpráva, má sklon skákať do reči, má problém počkať, kým naň príde rad, a prerušuje iných pri rozhovore.

Na základe týchto prejavov sú deti zaradené do jedného z troch podtypov ADHD, a to prevažne nepozorný typ, prevažne hyperaktívno-impulzívny typ alebo kombinovaný typ. Z pohľadu neurofyziológie má pritom každý z týchto prejavov svoj základ aj v EEG.

K EEG obrazu sa dostaneme trochu neskôr, najskôr si priblížme proces, akým sa v  dnes diagnostikuje ADHD.

Ak sa v súčasnosti dostanete na vyšetrenie k psychológovi, vyplníte o svojom dieťati dotazník a ten na základe jeho vyhodnotenia stanoví, či má dieťa symptómy spadajúce do kategórie „poukazujúce na syndróm ADHD“. Na základe pozitívneho vyhodnotenia vás odošle k psychiatrovi, ktorý ako jediný môže stanoviť túto diagnózu. V súčasnosti sa diagnostikovanie ADHD výrazne zjednodušilo, preto už každé druhé dieťa sa nám môže zdať ako hyperaktívne. Veď sa len pozrime na zmenu diagnostického prístupu za posledných pár rokov.

Podľa štvrtého vydania DSM-IV (rok vydania 2002) by sa na diagnostikovanie ADHD symptómy mali vyskytovať častejšie a vo väčšej intenzite ako u jedincov na porovnateľnom stupni vývoja (porovnávanie s rovesníkmi), symptómy poruchy pozornosti a hyperaktivity by sa mali vyskytnúť pred dovŕšením 7. roku, ale nie skôr ako v 5. roku (do 5 rokov je totiž takéto správanie prirodzené vývinom). Počet symptómov na stanovenie diagnózy je 6 a vyžaduje sa jasný klinický dôkaz o významnom zhoršení kvality spoločenského a pracovného života. (Richard Saul, M. D. – ADHD neexistuje)

Podľa najnovšieho, piateho vydania DSM-V (rok vydania 2013) však stačí, aby tieto symptómy nezodpovedali stupňu vývoja (stačí sa trochu odlišovať od rovesníkov), hranica sa zvyšuje na 12 rokov (predlžuje sa to do obdobia, keď sa výbušnosť a spontánnosť vytratí spontánne). Počet symptómov na stanovenie diagnózy je 5 a požaduje sa dôkaz (nie klinický, stačí len jasný), že symptómy narúšajú alebo zhoršujú kvalitu spoločenského a pracovného života. (Richard Saul, M. D. – ADHD neexistuje)

To znamená, že diagnostika ADHD a určenie diagnózy sa veľmi zjednodušili, a preto dnes ide o veľmi častú papierovú diagnózu, ale je v nej mnohokrát zohľadnených množstvo predsudkov.

Aké sú základné predsudky spojené s diagnózou ADHD?

Symptómy sa so stúpajúcim vekom detí zvyčajne stávajú menej nápadné, nadmerný pohyb a vrtenie sa stáva menej častým, čo poukazuje na skutočnosť, že mnohé deti zo svojho impulzívneho správania „vyrastú“. Z toho vyplýva, že ADHD sa zamieňa s prirodzenou neurologickou nezrelosťou spojenou s vekom. Veľa psychiatrov a psychológov sa však domnieva, že ak sa impulzívne dieťa nebude liečiť už v ranom veku, vyrastie z neho zle fungujúci dospelý človek, a preto sa deťom už v ranom veku predpisuje stimulácia.

Aká stimulácia? Lieky?

Áno, lieky. Už v ranom veku, dokonca často už vo veku 4 rokov, sa im predpisujú lieky, ktoré obsahujú účinné látky Metylfenidát a Atomoxetín.

Metylfenidát C14H19NO2, ktorý obsahujú lieky Ritalin a Concerta, je stimulant príbuzný amfetamínom, ale vyvolávajúci slabšie účinky. Je to biela, jemná kryštalická látka bez zápachu, zhodná s klasickými pouličnými drogami, a vyvoláva emočnú plochosť a závislosť, t. j. čím dlhšie a vyššie dávky dieťa berie, tým v neskoršom veku si vyprodukuje samo závislosť. Deti síce prestanú byť hyperaktívne a pobehovať, ale neprejavujú, respektíve len minimálne prejavujú emócie a nedokážu ich spracovať. To im najviac prekáža v puberte, preto tie lieky vysadia a prejaví sa im abstinenčný príznak. Začnú užívať alkohol a často aj drogy. Ale nie je to preto, že majú ADHD a majú na to predispozíciu, ale je to dôsledkom závislosti vybudovanej na užívaní spomínaných liekov. Metylfenidát zvyšuje činnosť neurotransmiterov, ako je dopamín a noradrenalín, v tých častiach mozgu, ktoré pomáhajú ovládať pozornosť a správanie. Noradrenalín sa produkuje pri rýchlom rytme, ktorý rozdráždi nervovú sústavu a zrýchli neurosystém, a teda dieťa už nebude mať potrebu motorického nepokoja. Ale zároveň ho dostane do takej frekvencie, ktorá nervový systém veľmi dráždi. Dopamín hrá významnú úlohu v motorických funkciách mozgu. Má rozhodujúci význam pri spracovaní informácií v čelovom laloku mozgu a v kognitívnych funkciách mozgu. Dopamín je spájaný so systémom príjemných vnemov a s motiváciou na rôzne aktivity. V určitých častiach mozgu sa uvoľňuje pri prirodzených príjemných aktivitách, ako je napríklad príjem potravy alebo fyzická aktivita. O tejto teórii sa často diskutuje v súvislosti s mechanizmom pôsobenia drog, ako je kokaín alebo amfetamíny, ktoré vedú priamo alebo nepriamo k zvýšenej hladine dopamínu v súvisiacich častiach mozgu. Teória je súčasťou neurobiologického výkladu mechanizmu vzniku drogovej závislosti. Ale teória, podľa ktorej je dopamín jednoducho „motivujúca chemikália“, ktorá bola v raných fázach výskumu bežná, je teraz pokladaná za príliš zjednodušenú. Dopamín sa totiž v mozgu uvoľňuje aj pri nepríjemných podnetoch. Súčasný výskum naznačuje význam dopamínu skôr ako mechanizmus predvídania odmeny. Ako taký by mohol byť spájaný skôr s túžbou ako s potešením.

Atomoxetín C17H21NO, ktorý obsahuje napríklad Strattera, bol pôvodne vyvíjaný ako antidepresívum, nebol však preukázaný dostatočný účinok. Preto sa začal skúšať jeho účinok na neuromotorický nepokoj a predpisuje sa deťom s diagnózou ADHD. Rodičia detí, ktoré užívajú liek s touto podpornou látkou, opisujú svoje deti ako zdrogované. Motorický nepokoj sa síce vytratí, ale nervová labilita, prejavená napríklad hryzením nechtov či škrabaním, sa zvýši.

Aké sú vedľajšie účinky týchto liekov?

Na zistenie vedľajších účinkov nemusíme chodiť ďaleko, stačí si dôkladne preštudovať príbalové letáky, čo mnohí rodičia, žiaľ, nerobia.

Medzi krátkodobé vedľajšie účinky týchto liekov patrí zhoršená chuť do jedla, poruchy spánku, zvýšená úzkosť, podráždenosť a depresívna nálada. Medzi dlhodobými vedľajšími účinkami týchto liekov sa udáva zvýšená tolerancia a potreba väčšej dávky (nervový systém si zvykne na dávku, aby dokázal fungovať, ako u závislých ľudí, čím sme väčší, ťažší, tým bude chcieť telo viac), dlhodobé následky zhoršenej chuti do jedla, poruchy spánku, úzkosti, nezdravý úbytok hmotnosti, slabá koncentrácia, zhoršené fungovanie v spoločenskom živote a aj sebadeštrukčné správanie. A tu hneď môžete vidieť ten paradox. Lieky, ktoré sa predpisujú na poruchu pozornosti, majú medzi nežiaducimi účinkami slabú koncentráciu – mozog sa pod ich vplyvom síce na chvíľu „nakopne“ a vydrží, ale keď dodanú energiu vyčerpá, zhorší sa ešte viac ako predtým. Ďalej zhoršené až sebadeštrukčné správanie – nie náhodou môžete sledovať, najmä v USA, kde je užívanie týchto liekov pomerne rozšírené, práve ako následok užívania týchto liekov množstvo samovrážd.

Vie sa, že neurotransmitery sú chemické zlúčeniny, ktoré pomáhajú prenášať signály v rámci nervového systému, a potrebujeme ich na to, aby sme boli schopní vytvoriť v mozgu synaptické spojenia, ktoré spájajú neuróny. Sú pre naše fungovanie veľmi dôležité. Aký je účinok týchto liekov na ne?

Neurotransmiter je veľmi dôležitý na to, aby sme boli schopní niečo sa učiť. Ak ho máme málo, učenie nám ide len veľmi ťažko. Ak sú hladiny neurotransmiterov príliš nízke alebo je ich činnosť blokovaná, prenos správ v nervovom systéme je znížený. Hladinu neurotransmiterov a ich činnosť pomáhajú zvýšiť amfetamíny. Preto sa predpisujú. Hoci však zvyšujú hladinu neurotransmiterov, potláčajú ich pohyblivosť, čím brzdia prirodzenú impulzivitu mozgu. Amfetamíny taktiež pomáhajú zvýšiť hladinu neurotransmiterov a ich činnosť. Ale zabokujú nervovú bunku. Príliš veľa neurotransmiteru môže spôsobiť predráždenie. Z vývinového neurologického hľadiska sú preto tieto látky problém. Mozog je výrazne blokovaný a nevyvíja sa správnym smerom.

Metylfenidát a atomoxetín sú účinné látky, ktoré sa nachádzajú v stimuláciách (liekoch) a správajú sa ako amfetamíny.

AMFETAMÍN, ktorý obsahujú aj najmä drogy, tiež zvyšuje účinky dopamínu, ale postupnejšie než metylfenidát – nemá až taký rýchly účinok. A len čo jeho účinok ustúpi, nervový systém sa rozpadne, a keď si dieťa nevezme ďalšiu dávku, musí tri dni trikrát toľko behať, lebo si to musí „dohnať“. V podstate ho len na chvíľu „nakopnete“ a umelo podporíte. Ide o umelé dočasné stimulovanie nervového systému, ako to robí napríklad Red Bull. Telo na dlhodobú konzumáciu liekov reaguje tak, že prirodzene prestane produkovať potrebnú látku, a čím dlhšie dostáva takéto stimulácie, tým rýchlejšie si zvykne na podporu zvonku a nedokáže sa naštartovať samo. Ide potom o dlhodobý proces návratu funkcie samotvorenia hormónov.

Je ADHD diagnostikovaný častejšie u chlapcov či u dievčat?

Podľa DSM-V je pomer chlapcov a dievčat 2:1 a podľa Strediska pre kontrolu chorôb ide o 15 percent chlapcov a 7 percent dievčat. Treba však hneď dodať, že výsledky sú také preto, lebo dievčatá su oveľa horšie diagnostikovateľné a nie vždy majú také viditeľné prejavy ako chlapci. A to z niekoľkých dôvodov.

Chlapci majú prirodzene väčší sklon predvádzať sa, vyrušovať, prerušovať, skákať do reči, nevhodne sa správať, a teda aj väčšiu mieru akceptácie týchto prejavov, lebo u chlapcov „je to normálne“. Dievčatá sú vedené byť tichšie, menej vzdorovitejšie, zasnené, utiahnuté a úzkostnejšie. Často sa potom stáva, že sú vyradené z kolektívu, čo je pre ne veľmi frustrujúce. Veľmi často sa naučia potláčať prirodzenú impulzivitu, čo sa v staršom veku prejaví ako úzkostná porucha.

Ďalší fakt, prečo to u dievčat nie je hneď také zrejmé, je, že dievčatá majú viac nervových prepojení v corpus callosum, t. j. svorovom telese, ktoré prepája hemisféry. To znamená, že ženský mozog si vie lepšie poradiť s deficitmi ako mužský. Je schopný lepšej kompenzácie deficitov. Ženský mozog je schopný v prípade deficitu vytvoriť si nové centrá na inej ako oslabenej hemisfére, mužský mozog toho schopný nie je. Preto to vyzerá, že dievčat je menej. Nechodia potom tak často s ADHD, ale neskôr s úzkostnou poruchou.

Znamená to, že chlapci majú väčšiu možnosť prirodzeného prejavu ako dievčatá?

Áno. Keď máme dievča, ktoré je pohyblivejšie a veľa napríklad skáče, rodič má tendenciu ho okrikovať a brzdiť viac, ako sa to deje u chlapcov. „Neskáč toľko, nepatrí sa to, seď poriadne.“ My potláčame ich prirodzenú impulzivitu. Pri tomto géne ADHD, hladnom po podnete, je to prirodzené. Gén ADHD je veľmi výnimočný, má ho málo detí.

Čo sa potom deje? Dievča je pol dňa v oblakoch, ale vie, že nemôže skákať a „vybiť sa“, tak zvýši napätie, aby bolo schopné sledovať, čo sa deje, a podať požadovaný výkon, lebo musí. Od čím mladšieho veku dieťa funguje v napätí, tým skôr sa dopracuje k úzkostným stavom v dospelosti.

Veľa dospelých žien, ktoré prídu s úzkostným či depresívnym stavom, je pozostatkom potláčanej diagnózy ADHD v detstve a vytvorením si napätia, cez ktoré sa naučili fungovať. Síce povedia, že sa učili super, ale hneď dodajú, že boli často vyčerpané a unavené. Hyperaktivitu a nepozornosť prebili zvýšením napätia, čo znamená, že síce podali požadovaný výkon, ale na úkor zdravia. Zvyšovanie napätia totiž z dlhodobého hľadiska vedie k úzkostným až depresívnym stavom v dospelosti

„Nechcú nás v školách, ale chcú nás na bojiskách, pretože sme schopní vymyslieť niekoľko možných stratégií.“ NAPOLEON

Je v súčasnosti viac detí s ADHD ako kedysi?

Keď sa rozprávam s profesorom Faberom (neurofyziológ), ktorý sa aj v tejto problematike neustále vzdeláva, venuje sa jej a študuje svetové publikácie a literatúru, vraví, že ADHD génu je stále rovnako. Dedí sa. A ten zvyšok sú iné diagnózy, ktoré sa proste hodia do ADHD vreca.

Aké sú to teda diagnózy?

Poruchy, ktoré môžu mať rovnaké symptómy ako ADHD a s ktorými sa ADHD zamieňa, sú najčastejšie:

  • Poruchy zrakového spracovania
  • Poruchy sluchového spracovania
  • Poruchy nálady (bipolárna porucha, depresia)
  • Poruchy spánku
  • Poruchy účenia
  • Porucha zmyslového spracovania
  • Záchvatové ochorenie
  • Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD)
  • Tourettov syndróm
  • Schizofrénia

Tieto ochorenia sú v rozsahu od neškodných až po potenciálne ochromujúce (napríklad epileptické), ale všetky ochorenia bez ohľadu na ich závažnosť je možné lepšie liečiť pri určení správnej diagnózy.

Vývinovým štádiám mozgu sa detailne venujeme v rozhovore o EEG biofeedbacku, ale opíšme si neurologický obraz dieťaťa z pohľadu ADHD.

V predškolskom veku musí pre zdravý vývin dieťaťa dominovať Theta rytmus (4 – 6 vĺn za sekundu), ktorý postupne prejde do preAlfy (6 – 9 vĺn za sekundu) až do Alfy v školskom veku (8 – 12 vĺn za sekundu). Pre zdravý vývin je veľmi dôležité, aby tieto frekvencie boli správne v správny čas (teda v správnom veku). A nielen to. Veľmi dôležitá je z neurofyziologického hľadiska aj ich výška. Mozog sa vyvíja na základe podnetov. Bez nich sa mozog nevyvíja, preto sú podnety pre dieťa veľmi dôležité. Ako sme spomínali, ADHD je rozdelený do troch podtypov. Preto nás u detí veľmi zaujíma to, ako zreje rytmus delta – theta – alfa a ich amplitúdy.

Prevažne nepozorný typ dominantný prejav: problémy s pozornosťou

Tento typ je frekvenčne (počtom vĺn za sekundu) zrelý, ale amplitúdovo (t. j. výškou vlny) nezrelý. Dominantné frekvenčné pásmo je alfa, ale má vysokú amplitúdu. Dominuje alfa rytmus veľmi vysokej amplitúdy, veľmi často sa objavuje theta rytmus vysokej amplitúdy, objavuje sa rozpad alfa rytmu, objavuje sa habituácia alfa, delta a theta vo vertexe (hemisféry medzi sebou nekomunikujú), prejavy sú miernejšie a častejšie sa objavuje u dievčat.

Keď sa alfa zvyšuje pri otvorených očiach, ide o sebaochranu. Keď má dieťa pocit, že nie je dostatočne dobré, a stále počúva „nerob, neskáč, nie, nie, nie“,zvýši amplitúdu, aby nebolo vystavené neustálej frustrácii z nedokonalosti. Cielene zvýši ampitúdu, a preto sa informácie, ktoré prijíma, ťažšie analyzujú. Obrazne povedané, odletí si do bubliny, iného sveta, aby nepočulo, nevidelo a bolo mu tam dobre. Vysoká amplitúda totiž pomáha mozgu oddýchnuť si. Je dobrá pri relaxácii, ale nevhodná pri koncentrácii.

Ako sa to prejavuje?

Ak sa nám zvýši amplitúda pri otvorených očiach, mozog vyhodnocuje situáciu ako relax, uvoľní sa a vnímanie sa obmedzí na len na nevyhnutné potreby. Ak v tomto momente niečo cielene od dieťaťa vyžadujeme, može sa stať, že zachytí len zlomok informácie alebo ju nezachytí vôbec, a my to môžeme vnímať ako neposlušnosť. Ak na dieťa začneme kričať, mozog situáciu vyhodnotí ako ohrozenie, zvýši amplitúdu ešte viac, a tak sa dostávame do bludného kruhu.

Ako by mal zareagovať rodič, učiteľ alebo terapeut?

Ak vidíme, že si dieťa lieta vo  vlastnom svete, vyzveme ho na nejakú motorickú alebo mentálnu aktivitu. Postav sa a urob 5 drepov alebo povedz mi dni v týždni odzadu. EEG rytmus sa zrýchli a možete zadať inštrukciu.

Prevažne hyperaktívno-impulzívny typ, dominantný prejav: motorický nepokoj

Tento typ je frekvenčne nezrelý a v školskom veku dominuje delta theta rytmus 4 – 6 Hz. Dominuje theta rytmus vysokej amplitúdy, veľmi často sa objavuje pomalá delta, ak sa objaví alfa, tak sa hneď rozpadáva, objavuje sa habituácia theta a vo vertexových zvodoch sa objavuje delta. Prejavy sú výraznejšie a sú častejšie u chlapcov.

Prejavy pred vstupom do školy

Motorický nepokoj je pre tieto deti veľmi potrebný a nie je dobré im v ňom brániť. Deti ho produkujú cielene preto, aby si zrýchlili elektrickú aktivitu v mozgu (t. j. počet vĺn za sekundu) a boli tak schopné vykonať požadovanú úlohu. Ak blokujeme cielený motorický nepokoj, bránime neurologickému obrazu zrýchliť sa. Najčastejšie sa to začne prejavovať v predškolskom veku, keď už dieťa musí pri predškolskej činnosti obsedieť 30 až 45 minút. Pedagóg si začne všímať, že nevydrží dlho pri jednej činnosti. Vrtí sa, naťahuje, búcha si rukou, škrabe sa, vrtí sa a odbieha. Veľmi často sa u detí verbálne zdatných prejavuje motorický nepokoj neustálou verbalizáciou.

Prejavy po vstupe do školy

Frekvenčne nezrelé dieťa sa v škole prejavuje ako veľmi hravé, s odbiehajúcou pozornosťou a veľkým nepokojom. Veľmi často sa hlási, aj keď nevie, o čo ide. Otáča sa na spolužiakov, sleduje všetko okolo. Nedokončuje úlohy, nestihne si zapisovať poznámky. Veľmi často dostáva poznámky za vyrušovanie. Najčastejší motorický nepokoj u dievčat je rozprávanie.

Kombinovaný typ – dominantný prejav: problémy s pozornosťou aj motorický nepokoj

Tento typ je neurologicky najkomplikovanejší, pretože je tak frekvenčne, ako aj amplitúdovo nezrelý. Veľmi často je tento typ vhodný na reflexologické vyšetrenie, vzhľadom na nezrelosť v oblasti mozgového kmeňa, čo brzdí vestibulárny systém a ten si dieťa musí neustále stimulovať motorickými aktivitami.

Testy potenciálu

Častosa stretávame s tým, že sa týmto deťom urobí psychologické vyšetrenie, napríklad Raven testy, s nejakým výsledkom, ktorý je prezentovaný ako to, čo dieťa dokáže, teda intelekt. Pri týchto deťoch je obzvlášť potrebné robiť testy potenciálu. Zjednodušene povedané, neurobiť test na jedenkrát, ale medzi úlohami dať pauzu, nechať ich poskákať, natiahnuť sa. To, čo urobí dieťa na jedenkrát, verzus to, ako úlohy vyrieši s pauzami a oddychom, to je ten ich obrovský potenciál, ktorý majú v sebe a s ktorým sa dá pracovať. Lebo dieťa test mnohokrát nevyrieši nie preto, že to nevie alebo nedajbože by bolo „hlúpe“, ale preto, že sa nevydrží tak dlho sústrediť a jediné, čo potrebuje na vyriešenie úlohy, je zrýchlenie EEG. Aby bolo schopné sústrediť sa a využiť svoj intelekt. To dieťa niekedy testujeme aj päť hodín. Ale len tak viete naozaj zistiť jeho potenciál a intelekt a nezaškatuľkovať ho ako dieťa so zníženým intelektom, čo v psychologických správach vídať pomerne často. A len tak zistíte, že ono to inteligenčne vie, a keď nevie, nie je to problém intelektu, ako je mnohokrát uvádzané v správach.

Nie je nutné užívať lieky? Nepomohlo by to?

Podľa mňa by bolo vhodné do stravy zaradiť probiotiká a vitamíny B v prirodzenej podobe, ako je chlorela alebo pangamín, a aj omega kyseliny, ktoré sa nachádzajú v konopnom oleji. A začať terapie, na ktoré netreba podporu žiadnych liekov. Naučme telo a mozog, aby sa liečili samy. Len to má dlhodobý účinok.

Aké sú možnosti terapie?

Podľa prejavov a psychologického EEG odporúčame jednu z nasledovných terapií, respektíve mnohokrát ich kombináciu, a to EEG biofeedback, jedlo ako terapia, INPP, sluchová stimulácia a zraková stimulácia.

Ako môže pri ADHD pomôcť EEG biofeedback?

EEG biofeedback je metóda, ktorá nám umožňuje vidieť a ovplyvňovať mozgové vlny. Ide o sebaučenie mozgu pomocou biologickej spätnej väzby, tréning, počas ktorého dostáva mozog presnú a cielenú informáciu o činnosti vĺn a vie sa naučiť, ako ich dostať do rovnováhy. EEG biofeedback využíva kombináciu toho podstatného, čo ľudská myseľ potrebuje. Jednou z týchto vecí je neustála aktivita, hlad po podnetoch a učení a zároveň pohodlnosť, lenivosť a snaha veci si uľahčiť. Z toho vyplýva, že mozog sa rád učí, a nielen to. Rád sa učí aj to, ako si veci uľahčiť, keď sa mu ukáže, ako na to. Mozog je totiž nesmierne plastický a učenia schopný.

Vykonané zmeny sú trvalé, podobne ako umenie písať či čítať. Len čo sa mozog príslušné postupy a vzorce naučí, uloží si ich do pamäti a vie ich automaticky používať. Ukladanie do pamäti sa deje už pri samotnom tréningu – dlhodobá intenzívna stimulácia, takzvaná potenciácia neurónov, zvyšuje intenzitu nervových prepojení a vyplavuje kyselinu ribonukleovú, ktorá zapisuje informácie v dlhodobej pamäti.

V prípade ADHD dokáže EEG biofeedback pracovať tak na podpore správnej frekvencie, ako aj na znižovaní amplitúd až do požadovaného stavu.

(pre viac info pozri rozhovor EEG biofeedback)

Jedlo ako terapia

Ľudské telo je ako planéta pokrytá obrovským množstvom rôznych mikroskopických tvorov. Najväčšie kolónie mikróbov žijú v našej tráviacej sústave. Zdravý dospelý nosí priemerne 1,5 – 2 kg baktérií vo svojich črevách. Mnohé funkcie, ktoré plnia, sú pre nás životne dôležité, preto keby sa naše črevá sterilizovali, pravdepodobne by sme neprežili. Asi tri štvrtiny detí, ktoré prichádzajú s rôznymi neurologickými problémami, majú ich základ práve v biologickom obraze. Telo biologicky produkuje do krvného obehu toxíny, ktoré im spôsobujú problémy. Niekedy ide len o intoleranciu na lepok a laktózu, môžu mať zápalový proces v tenkom čreve či rôzne plesne, parazity, vírusy a baktérie, môžu mať histamínovú intoleranciu, celiakiu, Crohnovu chorobu či ulceróznu kolitídu. Posledné tri sú veľmi ťažké stavy a väčšinou sa prejavia až v dospelosti.

Dieťa prekoná poruchu pozornosti a hyperaktivity, prejde strednou aj vysokou školou, ale tým fungovaním si zničí vnútorné orgány. Tieto tri sú len prejavom zlého neurologického fungovania v detstve. Predispozíciu môžeme síce zdediť, ale neurologicky si to pokazíme sami. Veľa neurologických problémov vrátane ADHD dokážeme vyriešiť, respektíve pomôcť k ich vyriešeniu práve zmenou stravy, terapiou jedlom.

(pre viac info pozri rozhovor Jedlo ako terapia 1 a 2)

Kedy je potrebné u detí s ADHD riešiť neuromotorickú nezrelosť (INPP)?

Dieťa, ktoré potrebuje vyšetrenie neuromotorickej nezrelosti, má z pohľadu EEG jasný obraz. Frekvečne aj amplitúdovo je v norme, ale často sa vyskytuje delta, ktorá v psychologickom, ale aj telesnom obraze robí problémy.

Má to podklad priamo v mozgovom kmeni, nie je to problém lalokov, ale kmeňová vec a ide o neinhibované (nepotlačené) reflexy. Poznáme 3 typy reflexov, a to vnútromaternicové, primitívne a posturálne. Primitívne reflexy by mali byť potlačené približne do pol roka, najneskôr do roka života dieťaťa. Naopak, posturálne reflexy sa rozvíjajú približne do 3,5 roka veku dieťaťa, pričom by počas zvyšku života mali byť aktívne a plne rozvinuté. Ak sa primitívne reflexy nepotlačia včas alebo, naopak, posturálne sa nerozvinú dostatočne, takýto aberantný vývin často brzdí prirodzený vývin dieťaťa a negatívne interferuje do jeho života (poruchy učenia, správania, koncentrácie, poruchy exekutívnych funkcií a pod.)

Najdôležitejšie primitívne reflexy sú Morov, tonický labyrintový, asymetrický tonický šijový, symetrický tonický šijový, hľadací a sací, úchopový (palmárny a plantárny), Babinského a Galantov spinálny reflex.

Odchýlený vývin reflexov v ranom veku sa môže prejavovať rôznymi spôsobmi. Častými prejavmi sú napríklad oneskorenie alebo absencia vývinových medzníkov (sedenie, lozenie, chodenie), slabo vyvinutý svalový tonus, časté pády, vyhýbanie sa alebo strach z pohybu, nemotornosť – časté narážanie do vecí alebo vypadávanie vecí z rúk, motorická neobratnosť, absencia strachu z výšok (hypoaktívne fungovanie vestibulárneho systému), nadmerný strach z výšok (hypersenzitívne fungovanie vestibulárneho systému), nadmerná pohybová aktivita (hojdanie sa, krútenie sa), snaha stimulovať si hypoaktívny vestibulárny systém, slabo vyvinuté vnímanie vlastného tela – teda proprioceptívny systém, narážanie do ľudí, prílišné približovanie sa k druhým – oslabené čítanie neverbálnej komunikácie iných ľudí. Ďalšími prejavmi môžu byť aj kinetóza u detí starších ako 8 rokov (nevoľnosť v aute či inom dopravnom prostriedku), ťažkosti s učením jazdy na bicykli, neschopnosť abstrakcie otáčať alebo pretáčať predmety v priestore, ťažké učenie spoznávania analógových hodín a mnohé ďalšie. Odchýlený vývin reflexov sa veľmi často prejavuje u detí s poruchami učenia, správania a koncentrácie alebo aj u detí s narušenou komunikačnou schopnosťou.

Cieľom metódy INPP je okrem iného identifikácia pretrvávajúcej prítomnosti primitívnych reflexov a zistenie úrovne vývinu posturálnych reflexov. Prostredníctvom INPP diagnostiky sa dozvieme veľa dôležitých informácií o tom, ako prebiehal telesný vývin, a prostredníctvom stimulačno-inhibičného programu INPP poskytneme „druhú šancu“ mozgu napraviť nedostatky, ktoré sa vyskytli v prvotných fázach vývinu a ktoré následne podkopávajú fungovanie dieťaťa v neskoršom veku. Poukazuje predovšetkým na fyziologickú úlohu rovnováhy, ktorá dozrieva ako prvá zo všetkých senzorických systémov.

Pri prejavoch neodoznelých novorodeneckých reflexov je potrebné odoslať dieťa na INPP diagnostiku. Licencovaný INPP odborník vyprofiluje reflexy a odporučí vhodné cviky. Cvičí sa doma, každý deň, približne 10 minút. Táto terapia dokáže deťom veľmi pomôcť v riešení ich problémov a poskytnutie druhej šance mozgu môže napraviť vzniknuté nedostatky. Pri ADHD môže INPP najviac pomôcť v tom, že tieto deti majú EEG v norme, ale občas sa objavuje delta, čo je kmeňová vec, respektíve záležitosť neuromotorickej nezrelosti. Sú však deti, ktoré majú neurologický aj neuromotorický problém. Vtedy metódy kombinujeme.

(pre viac info pozri www.biofb.sk – O METODE INPP)

Ako môže pri ADHD pomôcť sluchová stimulácia (JIAS alebo BENAUDIRA)?

Poruchy sluchového spracovania sú výsledkom poškodených neuronálnych funkcií a sú typické ovplyvneným rozpoznávaním, rozlišovaním, delením, zoskupovaním, lokalizáciou a triedením zvukov, ktoré nie sú zvukmi reči. Ich príčina nespočíva iba v deficitoch všeobecnej pozornosti v reči a iných kognitívnych procesoch.

Je veľa detí, ktoré síce počujú, ale nevedia zvuk vyhodnotiť a správne spracovať. Sluch je zmysel. Z fyziologického hľadiska je ucho schopné zachytávať zvukové vlny cez ušnicu. Táto schopnosť je vrodená za predpokladu, že fyzické štruktúry nie sú poškodené. Počúvanie je správanie, koncentrácia sa upriamuje na sluch a to je schopnosť, ktorú sa musíme naučiť a ktorú musíme deti učiť odmalička.

Sluchové spracovanie opisuje centrálne mechanizmy slúžiace na spracovanie zvukových vĺn cestou UCHO – MOZGOVÝ KMEŇ – STREDNÝ MOZOG – AUDITÍVNY KORTEX. Sluchové spracovanie je jedným zo základných predpokladov na vnímanie jazyka a hovorenej reči. Interaktívne je sluchové spracovanie poprepájané s cerebrálnou dominanciou, s centrami v mozgu, ktoré zodpovedajú za spracovanie reči, pozornosti, prepojené je aj s pamäťou, emóciami, videním, pohybom, rovnováhou a priestorovým vnímaním.

U detí s ADHD dokáže sluchová stimulácia najviac pomocť ako podporná metóda na zdominantnenie vnímania informácií pravým uchom, čo pomôže lepšiemu spracovaniu informácií. Ďalej môže v prípade hypersenzitivity v oblasti nízkych frekvencií (ktorá býva u detí s ADHD relatívne častá) pomôcť ich desenzibilizáciou k zlepšeniu pozornosti a koncentrácie. Deti nie sú tak ľahko vyrušiteľné okolitými podnetmi. Zlepšuje sa schopnosť diskriminácie jednotlivých rečových zvukov (hlások, slov a pod.). V dôsledku sluchovej stimulácie sa často zlepšujú aj niektoré exekutívne funkcie, ako napríklad pracovná/sekvenčná pamäť, rovnako tak rôzne čiastkové auditívne funkcie, ako napríklad lokalizácia zvuku, auditívna pamäť a podobne.

(pre viac info pozri www.biofb.sk – rozhovor JIAS)

Ako môže pri ADHD pomôcť zraková stimulácia?

Sú rôzne typy zrakových stimulácií pre deti. Počas EEG biofeedback terapie princíp využívame tak, že dávame náplasť na oko podľa toho, ktorú hemisféru chceme posilniť. Ak chceme posilniť ľavú hemisféru, dáme ju na ľavé oko, pretože informácie idú do mozgu do kríža, t. j. do ľavej hemisféry sa dostávajú cez pravé oko a naopak.

Alebo často využívame počas terapie na tréning očných svalov aj dierkované okuliare. Oči vo veľkej miere potrebujú cvičenie, rytmické striedanie napnutia a uvoľnenia. Najrozšírenejšou metódou korekcie zhoršenia zraku sú klasické okuliare, ktoré zaostrujú videnie namiesto slabých alebo ochabnutých očných svalov. Už na začiatku 20. storočia americký lekár Dr. Bates dokázal, že normálne fungovanie oka možno obnoviť. Na jeho dosiahnutie odporúčajú lekári na celom svete viac druhov známych očných tréningov (Koplakovova metóda, Schneiderova metóda, očná joga), ktoré však z dôvodu nedostatku času, trpezlivosti a vôle praktizuje iba málo postihnutých. Dierkované okuliare stimulujú fungovanie očných svalov, slúžia na zlepšenie ostrosti zraku, odstraňujú únavu a bolesti očí.

Aký je rozdiel medzi dieťaťom s ADHD a s ADD?

Všetky príznaky ADHD a ADD môžu mať deti rovnaké, majú však jeden odlišný znak. ADD je len porucha pozornosti. V neurologickom obraze sa objavuje len zvyšovanie amplitúdy, ale nie až v takom rozsahu ako  v prípade diagnózy ADHD.

ODPORÚČANÁ LITERATÚRA

Reflexy:
Sally Goddard Bylthe – Dieťa v rovnováhe

Jedlo ako terapia:
Natasha Campbell-McBride – Syndróm trávenia a psychológie
David Perlmutter – Pšeničný mozog a Zdravý mozog
M. Karpaty, D. Uričková a MUDr. Eva Smíšková – Moderné paleo