mozog-eeg-biofeedback

Ako funguje náš mozog – základné fakty, ktoré by ste o mozgu mali vedieť

  • 8. októbra 2016

Zdroj:
Moheb Costandi – Ľudský mozog, 50 myšlienok, ktoré by ste mali poznať
Rita Carterová – Mozog

„Životné skúsenosti vedú k prestavbe mozgu.“

Mozog je orgán, ktorý slúži ako centrum nervového systému všetkých stavovcov a väčšiny bezstavovcov – iba niektoré bezstavovce, ako napríklad medúzy a hviezdice, nemajú mozog, aj keď roztrúsené nervové tkanivo je u nich prítomné. Nachádza sa v hlave, zvyčajne blízko primárnych zmyslových orgánov. Mozog je najkomplexnejším orgánom tela stavovcov. U priemerného človeka sa mozgová kôra skladá z 15 – 33 miliárd neurónov, pričom každý z nich komunikuje pomocou synáps s ďalšími niekoľkými tisícmi neurónov. Hmotnosť mozgu dospelého človeka je približne 1 400 g.

Neurónové okruhy v mozgu dospelého človeka nie sú nemenné. Mozog sa v priebehu života totiž nepretržite prestavuje. V priebehu života sa sa neurónové okruhy následkom rozličných zážitkov rôznymi spôsobmi ustavične upravujú. Tieto zmeny sa nazývajú neuroplasticita.

A to je to, za čo môžeme byť prírode vďační. Rozličné formy tréningu, ako aj podnety z okolia či zážitky vedú k fyzickým zmenám v štruktúre mozgu. Sme tak schopní skvalitniť dráhy, ktoré sa zúčastňujú na rozličných činnostiach, a vykonávať ich oveľa efektívnejšie.

STAVBA A FUNGOVANIE NERVOVEJ SÚSTAVY

NERVOVÁ SÚSTAVA

Nervová sústava sa skladá z dvoch hlavných častí.

Centrálna nervová sústava (CNS), teda mozog a miecha, ktorá prijíma informácie z ostatných častí tela a integruje ich aktivitu. Miecha zabezpečuje prenos signálov medzi mozgom a zvyškom tela.

Periférna nervová sústava (PNS), pozostávajúca z nervov, ktorými sa šíria signály do/z rozličných častí organizmu. Skladá sa zo somatickej nervovej sústavy (SNS) a autonómnej nervovej sústavy (ANS). Somatická nervová sústava pozostáva zo senzitívnych a motorických vlákien, ktoré prenášajú informácie medzi telom a centrálnou nervovou sústavou. Autonómna nervová sústava reguluje činnosť sdca, žliaz a hlbokej svaloviny v krvných cievach, očiach a tráviacom trakte (t. j. mimovoľné funkcie).

NERVOVÉ BUNKY
„Základnými zložkami nervovej sústavy sú neuróny.“

V mozgu máme dva typy buniek – nervové bunky a neneurónové bunky. Nervové bunky sa špecializujú na vysielanie elektrických signálov a vzájomnú komunikáciu.

Neuróny, mikroskopické nervové bunky, sú základnými stavebnými jednotkami mozgu. Odhady počtu mozgových neurónov sa pohybujú od 50 miliárd až po 10-násobok tohto počtu. A pritom vôbec nejde o najpočetnejší typ mozgových buniek.

Neurón sa skladá z tela neurónu, axónu a dendritov.

Dendrit je rozvetvený výbežok, ktorý vystupuje z tela neurónu. Dendrity zodpovedajú za informačné vstupy – prijímajú a spracúvajú signály z ďalších nervových buniek a prenášajú ich k telu neurónu.

Telo neurónu (perikaryon) spracúva rozličné typy signálov, ktoré k nemu privádzajú dendrity, a vytvára výstup. Obsahuje bunkové jadro, v ktorom sa nachádza DNA – dlhá molekula s informáciami potrebnými na syntézu tisícov bielkovín, ktoré regulujú fungovanie neurónu. Každý typ nervovej bunky exprimuje jedinečnú kombináciu génov, vďaka čomu nadobúda osobité charakteristiky.

Axón (neurit, nervové vlákno) je výbežok, ktorý vychádza z inej časti neurónu ako dendrity a zodpovedá za informačný výstup. Elektrické signály vznikajú v iniciálnom segmente axónu. Odvádzajú sa z tela bunky a prenášajú sa na ďalšie neuróny. Na konci sa axón rozvetvuje, aby odovzdal signály viacerým cieľovým bunkám.

Vo väčšine prípadov je neurit po celej dĺžke, okrem začiatočného (iniciálneho) segmentu a tenkých vetiev terminálneho vetvenia, obalený myelínovou pošvou, zloženou z tuku, ktorá sa významne podieľa na prenose vzruchu. Čím je myelínová pošva hrubšia, tým rýchlejšie vedie vzruch. Myelínová pošva nepokrýva povrch axónu súvisle, ale je prerušovaná.

NENEURÓNOVÉ BUNKY
„Neneurónové bunky hrajú významnú úlohu pri fungovaní mozgu.“

Neneurónové bunky (gliové bunky, súborne neuroglia či glia) sú nesmierne dôležité pre vývin mozgub a zabezpečovanie jeho funkcií. Moderný výskum potvrdzuje, že o. i. znásobujú schopnosť mozgu spracúvať informácie.

GLIA CENTRÁLNEJ NERVOVEJ SÚSTAVY

ASTROCYTY sú hviezdicovité bunky, ktoré vypĺňajú priestor v okolí neurónov. Zásobujú ich živinami a regulujú chemické zloženie, no hrajú dôležitú úlohu aj pri spracúvaní informácií.

EPENDÝMOVÉ BUNKY vystielajú steny mozgových komôr. Tvoria a vylučujú mozgovo-miechový mok. Majú riasinky, vlásky, ktoré vystupujú do komôr a kmitaním podporujú prúdenie mozgovo-miechového moku.

BUNKY MIKROGLIE sú pohotovostné jednotky mozgu. Predstavujú prvú líniu obrany proti mikroorganizmom a odstraňujú zvyšky odumretých neurónov. Bunky mikroglie vznikajú v kostnej dreni a zabezpečujú imunitu. Nepretržite hliadkujú v mozgu, vysúvajú a zaťahujú prstovité výbežky, ktorými zachytávajú prejavy infekcie, poranenia či choroby. Keď objavia mikroorganizmy, čo napadli mozog, amébovito sa k nim priplazia a pohltia ich. Tento proces je známy ako fagocytóza (požieranie buniek).

OLIGODENDROCYTY tvoria myelín, tukový materiál, ktorý obaľuje axóny a zvyšuje rýchlosť šírenia nervových impulzov. Nachádzajú sa v CNS a sú obdobou Schwannových buniek PNS. Myelinizácia je proces, pri ktorom bunky glie obkolesujú axóny viacerými vrstvami svojich embrán.

BUNKY RADIÁLNEJ GLIE sa v mozgu nachádzajú iba počas raného vývinu. Produkujú obrovské množstvo mozgových neurónov a usmerňujú ich migráciu do vyvíjajúcej sa mozgovej kôry.

GLIA PERIFÉRNEJ NERVOVEJ SÚSTAVY

Periférne nervy zahŕňajú hlavové nervy a miechové nervy. Periférne gangliá predstavujú zhluky tiel neurónov, ktorých výbežky sú súčasťou periférnych nervov. Každý nerv pozostáva z troch základných zložiek:

  • axónov;
  • Schwannových buniek (neurolema) a myelínových obalov (intersticiálna zložka);
  • endoneurium, perineurium a epineurium (zložka spojivového tkaniva).

Periférne gangliá pozostávajú taktiež z troch zložiek:

  • tiel neurónov a axónov;
  • vnútorných satelitných buniek (intersticiálna zložka);
  • vonkajších satelitných buniek (zložka spojivového tkaniva).

SCHWANNOVE A SATELITNÉ BUNKY

Schwannove bunky periférnych nervov a perineuronálne satelitné bunky senzitívnych a autonómnych ganglií periférneho nervového systému (gangliová glia) predstavujú analógiu k trom základným typom buniek glie v centrálnom nervovom systéme (astrocytom, oligodendrocytom a mikroglii). Až na rozdiely v umiestnení vzhľadom na neuronálne štruktúry sú Schwannove bunky a satelitné bunky navzájom takmer nerozlíšiteľné, a preto sa spoločne označujú aj ako neurolemálne bunky. Podobne ako astrocyty aj neurolemálne bunky obaľujú a zároveň navzájom oddeľujú nemyelinizované nervové vlákna; okrem toho sa nachádzajú aj v interneuronálnych priestoroch medzi neurónmi. Podobne ako oligodendroglia aj Schwannove bunky tvoria myelínové obaly okolo axónov, ktoré vysielajú neuróny ganglií. Podobne ako mikroglia sa Schwannove bunky môžu v reakcii na poškodenie nervu a v reakcii na zápal meniť na fagocyty. Schwannove bunky, na rozdiel od buniek glie v centrálnom nervovom systéme, secernujú extracelulárne adhezívne proteíny (kolagén, laminín a fibronektín). Tieto proteíny predstavujú hlavnú zložku bazálnej membrány a extracelulárneho matrixu a tvoria aj povrchovú membránu, ktorá obklopuje plazmatickú membránu axónových výbežkov. Schwannove bunky obaľujú aj axónové zakončenia, ktoré sú súčasťou nervovosvalovej platničky. Gliové bunky v tejto oblasti sa označujú aj ako teloglia. Gliové bunky sa nachádzajú aj v enterickom nervovom systéme, ktorý je tvorený malými gangliami a zväčša nemyelinizovanými axónmi. Glia v enterickom nervovom systéme vykazuje štrukturálne a funkčné charakteristiky spoločné pre astrocyty aj bunky glie periférneho nervového systému.

NERVOVÝ IMPULZ
„Informácie sa šíria neurónmi v podobe elektrických signálov.“

Neuróny sa špecializujú aj na vysielanie elektrických signálov, známych aj ako nervové impulzy či akčné potenciály. Ich podstatou je slabý elektrický prúd, ktorý preteká membránami nervových buniek. Neuróny dokážu vysielať až tisíc akčných potenciálov za sekundu. Nervové impulzy sú elektrické signály, ktoré sa šíria nervovými vláknami. Neuróny ich prostredníctvom komunikujú navzájom i s ostatnými časťami tela.

Nervové bunky obsahujú ióny, no nachádzajú sa v prostredí s odlišnou koncentráciou tých istých iónov. Elektricky nabité častice majú tendenciu presúvať sa z miesta s vysokou koncentráciou na miesto s nízkou koncentráciou, aby sa ich množstvá vyrovnali. Nemôžu to však robiť, pretože membrána neurónu pre ne nie je priepustná. Niektoré ióny sa preto hromadia na vonkajšom povrchu membrány, zatiaľ čo iné na vnútornom. Následkom nerovnomerného rozmiestnenia elektrických nábojov sa vnútorný povrch membrány nabíja záporne a vonkajší kladne. Hovoríme, že membrána nervovej bunky je polarizovaná.

SYNAPTICKÝ PRENOS
„Neuróny navzájom komunikujú prostredníctvom chemických signálov.“

Nervové bunky navzájom komunikujú vďaka neurochemickému prenosu signálov. Nastáva v synapsách, spojeniach medzi nervovými bunkami alebo medzi nervovou bunkou a svalovým vláknom či žľazou. Zúčastňujú sa na ňom neurotransmitery – chemické prenášače signálov vylučované neurónmi, ktoré sa uvoľňujú do synaptickej štrbiny a prenášajú signály v synapsách. Synaptická štrbina je medzera medzi dvoma neurónmi, ktorú preklenujú neurotransmitery. Mozog obsahuje asi biliardu synáps a tvorí približne sto rozličných neurotransmiterov.

Elektrické signály, ktoré vysielajú neuróny, nemôžu preskakovať z jednej nervovej bunky na druhú. Preto sa premieňajú na chemické signály, ktoré sa šíria od jedného neurónu k druhému. Tento proces sa nazýva neurotransmisia. Prebieha v synapsách a sprostredkujú ho neurotransmitery, látky uvoľňujúce sa do synaptickej štrbiny.

Odstraňovanie niektorých synáps je nevyhnutné na normálny vývin nervovej sústavy a správne fungovanie zrelého mozgu. Ten totiž v priebehu života vytvára nové synaptické spojenia a ruší staré. Takéto „prerezávanie“ hrá dôležitú úlohu pri procesoch, ako je učenie či pamäť. V mozgu sa počas vývinu totiž tvorí viac spojení, ako je potrebné. Potom sa nadbytočné či nesprávne synapsy rušia, aby sa vznikajúce dráhy prečistili.

ZMYSLOVÉ VNÍMANIE
„Mozog dostáva vstupné údaje prostredníctvom zmyslových orgánov.“

Zmysly možno prirovnať k oknám, ktorými do mozgu vstupujú informácie o vonkajšom svete. Každý zmyslový orgán sa špecializuje na zachytávanie určitých podnetov, ktoré sa premieňajú na elektrické impulzy. Tie  sa potom odosielajú do mozgu, kde sa spracúvajú a interpretujú s cieľom sprostredkovať zrozumiteľný zážitok sveta. Mozog sa vyvinul na to, aby zachytával zmeny v životnom prostredí a reagoval na ne. Informácie o okolitom svete dostávame prostredníctvom zmyslových orgánov. Päť hlavných zmyslov – zrak, sluch, hmat, chuť a čuch – rozlišoval grécky filozof Aristoteles už pred viac ako 2000 rokmi.

Všetky senzitívne systémy majú spoločný základ. Prvou fázou vnímania je zmyslový prevod – proces, pri ktorom špecializované receptory zachytávajú podnety z okolia a menia ich na elektrické impulzy. Informácie (okrem čuchu) prechádzajú do lôžka (talamu), časti mozgu, ktorá ich odošle do príslušnej oblasti mozgovej kôry.

ZRAK

Zraková kôra leží v záhlavovom laloku v zadnej časti mozgu. Zrakové informácie sa spracúvajú hierarchicky. V zrakovej kôre prebieha viacero dráh, ktoré prenášajú rozličné informácie. Paralelne spracúvané informácie sa spoja až v poslednej fáze.

SLUCH

Vonkajší zvukovod usmerňuje zvukové vlny k bubienkovej blane (bubienku). Jej vibrácie sa sluchovými kostičkami prenášajú na slimák, špirálovitú štruktúru s troma dutinami vyplnenými tekutinou. Zvukové vlny ju uvedú do pohybu, ktorý zachytávajú vláskové bunky. Každý z týchto receptorov je citlivý na istú frekvenciu zvukových vĺn. Signály sa šíria slimákovým nervom do lôžka (talamu), odkiaľ prechádzajú do spánkového laloka. V ňom sa nachádzajú oblasti špecializované na spracúvanie zvuku. Spánkový lalok obsahuje aj jazykové oblasti. Pri ich poškodení dochádza k poruchám tvorby a chápania reči.

SOMATOSENZITÍVNY SYSTÉM

Somatosenzitívny systém spracúva signály týkajúce sa hmatu, bolesti a teploty, ktoré po zachytení príslušných podnetov vysielajú receptory v nervových zakončeniach v blízkosti povrchu kože. Informácie sa nervami dostávajú do miechy, odkiaľ sa šíria do mozgu. Každý typ informácií sa dostáva do miechy samostatnými nervovými vláknami. Bolestivé signály vysielajú osobitné senzitívne neuróny – nocireceptory.

ČUCH A CHUŤ

Vnútorný povrch nosa vystiela sliznica s asi 1 000 typmi čuchových reeceptorov, zachytávajúcich pachové molekuly vo vzduchu. Z neurónov, ktoré ich obsahujú, vystupujú axóny smerujúce do rozličných častí mozgu. Umožňujú vnímať pachy a spoločenské signály, ktoré sa s nimi spájajú. Na povrchu jazyka sa nachádzajú receptory pre slanú, kyslú, horkú, sladkú a mäsovú (umami) chuť. Chuť a čuch sú najmenej prebádané ľudské zmysly, vieme však, že spolu úzko súvisia.

POHYB
„Hlavnou funkciou mozgu je zabezpečovať pohyb.“

Medzi hlavné funkcie nervovej sústavy patrí zabezpečovanie pohybu. Do značnej miery sa preto venuje jeho plánovaniu a realizácii. Na tejto činnosti za zúčastňujú mnohé časti mozgu a miechy, ktoré spoločne riadia kostrové svaly. Ľudský motorický systém zahŕňa časti mozgovej kôry, ako aj rôzne podkôrové štruktúry a miechu. Vďaka ich spolupráci vzniká pohyb.

MOZGOVÁ KÔRA
Čelový lalok obsahuje niekoľko oblastí špecializovaných na pohyb. Patrí medzi ne suplementárna motorická kôra, ktorá sa zúčastňuje na plánovaní pohybu. Ďalšou je premotorická oblasť, ktorá kóduje zámer vykonať určitý pohyb a na základe zmyslových informácií volí jeho najvhodnejší variant. Primárna motorická kôra, uložená v zadnej časti čelového laloka, obsahuje Betzove bunky, veľké neuróny, z ktorých vystupujú dlhé axóny prechádzajúce do miechy. Tam tvoria synapsy s motorickými neurónmi, ktoré vysielajú signály svalom. Vlákna Betzových buniek prechádzajú v mozgovom kmeni z jednej strany na druhú, preto každá pologuľa riadi pohyb opačnej strany tela.

BAZÁLNE JADRÁ (bazálne gangliá)
Táto skupina štruktúr leží pod kôrou čelového laloka. Patrí medzi ne chvostnaté jadro a škrupina, ktoré tvoria prúžkované teleso. Bazálne jadrá sa zúčastňujú na rozličných funkciách, ako je riadenie pohybov ovládateľných vôľou. Takmer výlučne sa spájajú s mozgovou kôrou.

MOZOČEK
Mozoček leží za mozgovým kmeňom. Zúčastňuje sa na udržiavaní rovnováhy a riadení a koordinovaní pohybov. Tieto funkcie plní vďaka tomu, že integruje zmyslové signály s informáciami z motorických oblastí mozgovej kôry. Hrá dôležitú úlohu pri časovaní a zabezpečovaní presnosti pohybov, ako aj pri motorickom učení sa. Osvojenie si nejakej motorickej zručnosti spočiatku vyžaduje veľa pozornosti. Keď sa ju však naučíme, vykonávame príslušné pohyby ľahko a takmer podvedome. Do značnej miery za to vďačíme naprogramovaniu mozočka.

MIECHA
Miecha človeka sa skladá z 31 segmentov. Každý z nich obsahuje motorické neuróny. Ležia v zadnej časti miechy a ich axóny siahajú ku kostrovým svalom. Vstupujú do priestorov medzi stavcami, kde sa spájajú s vláknami senzitívnych neurónov, ktoré vchádzajú do prednej časti miechy. Vznikajú tak miechové nervy. Motorické neuróny miechy prijímajú signály z motorických neurónov primárnej motorickej kôry, na základe ktorých vysielajú impulzy do kostrových svalov. Komunikujú s nimi prostredníctvom špecializovaných synáps – motorických platničiek (nervovo-svalových spojení). Motorický neurón a vlákna kostrového svalu, ktoré intervenuje, tvoria motorickú jednotku. Pohyby ovládateľné vôľou plánuje mozog, ktorý vysiela do miechy informácie potrebné na ich vykonanie. Miecha však môže iniciovať reflexné reakcie, jednoduché pohyby, na ktorých sa mozog nezúčastňuje.

HIERARCHIA MOZGOVÝCH FUNKCIÍ

1) MOZGOVÝ KMEŇ
Mozgový kmeň nemá najvhodnejší názov. Nejde totiž o kmeň vedúci k samostatnému mozgu uloženému vyššie, ale o jeho neoddeliteľnú súčasť. Svojím tvarom pripomína rozširujúcu sa vzpriamenú stopku, na vrchole ktorej sa nachádza talamus a kupola z pologúľ koncového mozgu. Okolo dolnej časti mozgového kmeňa sa ovíja mozoček, ležiaci vzadu.

Mozgový kmeň sa intenzívne podieľa na strednej a nižšej duševnej činnosti, napríklad na takmer automatických pohyboch očí, keď sledujeme niečo, čo prechádza popri nás. Na vyššej činnosti, ako sú abstraktné myšlienky, sa nezúčastňuje. Je sídlom podvedomých či autonómnych riadiacich mechanizmov, ktoré si zvyčajne neuvedomujeme.

PREDĹŽENÁ MIECHA
Kontroluje a ovláda autonómne funkcie a prenáša nervové signály medzi mozgom a miechou. V predĺženej mieche sa nachádzajú skupiny jadier slúžiace ako respiračné (dychové), kardiálne (srdcové) a vazomotorické (krvný tlak) monitorovacie a riadiace centrá,  ako aj oblasti na vracanie, kýchanie, prehĺtanie a kašeľ.

VAROLOV MOST
Varolov most alebo Varoliov most (často pons, pons Varolii podľa anatóma menom Costanzo Varolio) je súčasťou mozgového kmeňa a vytvára na ňom nápadný priečny val. Leží nad predĺženou miechou, pod stredným mozgom a pred mozočkom. Je jednou z častí autonómneho nervového systému a prepája senzorické informácie medzi mozočkom a koncovým mozgom. Niektoré teórie sa domnievajú, že zohráva dôležitú úlohu v tvorbe snov.

STREDNÝ MOZOG
Limbický systém vysiela nervové vlákna z talamu a ďalších vyššých častí do tejto najvyššie uloženej oblasti mozgového kmeňa, ako aj do bazálnych jadier. Stredný mozog alebo mezencefalon je časť mozgu, nervová štruktúra, v ktorej sú uložené prvotné centrá zraku a sluchu. Obsahuje nervové vlákna spájajúce nižšie položené časti, miechu a predĺženú miechu, s hemisférami mozgu. Má význam pri udržaní vzpriamenej polohy tela. Je to najkratší úsek mozgu. Leží je medzi Varolovým mostom a mozočkom. Prechádza ním Sylviov kanál, ktorý spája 3. a 4. mozgovú komoru. V hornej časti sú 2 páry hrbolčekov, takzvané štvorhrbolie. V prednom páre sa končí časť vlákien zrakového nervu. V zadnom sú uložené nižšie sluchové centrá (napríklad reflexné otočenie hlavy za zvukom). Centrá v strednom mozgu sú zrakové, sluchové reflexy, pohyb očí, hlavy, inervácia okohybných svalov.

MOZOČEK
Mozoček alebo aj „malý mozog“ predstavuje najzadnejšiu časť celého mozgu. Zbrázdeným povrchom pripomína koncový mozog uložený vyššie, no zárezy a vydutiny má jemnejšie usporiadané pravidelnejšie. Medzi najvýznamnejšie anatomické časti mozočka patrí dlhý tenký mozočkový červ, uložený v strede, dva uzlíkovochumáčikové laloky, nachádzajúce sa nižšie, a dva oveľa väčšie laloky, predný a zadný mozočkový lalok, ktoré sa ďalej delia na niekoľko lalôčikov. Tieto dva laloky sa ponášajú na pologule koncového mozgu a nazývajú sa mozočkové pologule. Medzi hlavné funkcie mozočka patrí koordinácia telesných pohybov, ku ktorej dochádza integrovaným riadením svalov, ako aj udržiavanie rovnováhy a postoja.

2) LIMBICKÝ SYSTÉM
Limbický systém sa zúčastňuje na riadení vegetatívnych a somatických funkcií pri emotívnom správaní, ovplyvňuje správanie. Uplatňuje sa aj pri riadení sexuálneho správania. Dráždenie určitých častí limbického systému vyvoláva príjemné alebo nepríjemné pocity. Z limbického systému je vyvolávaný pocit strachu a celkového správania človeka. Hoci limbický systém podlieha tlmivému pôsobeniu mozgovej kôry, nemožno vôľou spustiť alebo zastaviť afektívne prejavy a city.

Do limbického systému patria oblasti mozgovej kôry a priľahlé časti známe ako okrajový lalok, mandľovité teleso, hypotalamus, talamus, bradavkovité teleso ležiace hlbšie a bližšie k stredu. Limbický systém je pevne spojený s časťami zmyslového systému, najmä s čuchom. Všetky tieto súčasti intenzívne spájajú nervové vlákna vedúce aj k ďalším oblastiam mozgu, najmä k dolnej čelovej kôre, ktorá sa zúčastňuje na očakávaní, odmene a rozhodovaní.

Štruktúry limbického systému obklopuje osobitá časť kôry, okrajový lalok. Tvorí akýsi golier či prstenec na vnútorných povrchoch pologúľ koncového mozgu nad aj pod svorovým telesom. Hore sa nachádza opaskový závit, tiahnuci sa po oboch stranách opaskovej brázdy, dolu leží prihipokampový závit, ohraničený pobočnou a čuchovou brázdou.

Okrajový lalok teda zahŕňa časti ďalších kôrových lalokov privrátených dovnútra vrátane spánkového, temenného a čelového laloka v mieste, kde sa pravý a ľavý lalok zakrivujú smerom k sebe. Hipokampus a amygdala netvoria súčasť tohto rozštiepeného prstenca, no z anatomickej stránky sa pokladajú za súčasť okrajového laloka, ako aj za zložky limbického systému.

Limbický systém sa delí na:

  • kôrovú a podkôrovú sivú hmotu (hipokampus, opaskovitý závit, amygdala)
  • intramurálne spojenia LS (pletenec, svorové teleso, spojenia hipokampu, amygdaly a opaskovitého závitu)
  • etxtramurálne spojenia LS s diencefalom (talamus a hypotalamus), mezencefalom a so sieťkovitým útvarom

HIPOKAMPUS
Hipokampus leží pozdĺž horného okraja prihipokampového závitu. Nalieha na ďalší hrebeň, ozubený závit, s ktorým vytvára jeden komplex. Tvorí súčasť mozgovej kôry, no pozostáva iba z jednej až troch vrstiev buniek, nie zo šiestich, ako je zvyčajné vo väčšine „vyspelejších“ oblastí kôry. Medzi hlavné funkcie hipokampu patrí priestorová orientácia, ako aj ukladanie a vybavovanie spomienok. Hipokampus rozhoduje predovšetkým o tom, ktoré z prchavých informácií si treba zapamätať, a odosiela ich do oblastí zodpovedných za dlhodobú pamäť. Pri jeho poškodení si človek nemôže ukladať nové spomienky, hoci na udalosti spred úrazu si spomína bez akýchkoľvek problémov.

OPASKOVITÝ ZÁVIT
Spája limbickú sústavu s mozgovou kôrou, ktorá zabezpečuje vedomé myslenie.

AMYGDALA
Mandľovité teleso, zhluky neurónov, ktoré sa intenzívne zúčastňujú na pamäti a emočných reakciách.

SVOROVÉ TELESO
Hrubý zväzok nervových vlákien, ktorý spája pravú a ľavú pologuľu mozgu a prenáša medzi nimi informácie.

TALAMUS
Talamus (lôžko) je jedna z párových vajcovitých más uložených bok po boku. Tieto masy nie sú priamo prepojené nervovými vláknami, leží medzi nimi tretia komora, vyplnená tekutinou. Talamus predstavuje hlavnú prevodovú stanicu pre nervové signály prichádzajúce zo všetkých zmyslov s výnimkou čuchu. Filtruje, triedi a predbežne spracúva neustály prúd zmyslových informácií a posiela ho ďalej do mozgovej kôry.

BRADAVKOVITÉ TELESO
Drobný zhluk neurónov, ktorý prenáša signály do talamu, čím prispieva k udržaniu bdelosti a ukladaniu spomienok.

HYPOTALAMUS
Hypotalamus (podlôžko) plní množstvo životne dôležitých úloh. Zúčastňuje sa na vedomom správaní, emóciách a inštinktoch, ako aj na automatickom riadení telesných sústav a procesov.

HYPOFÝZA
Hypotalamus integruje dva koordinačné a riadiace systémy tela – nervovú sústavu, ležiacu okolo neho a nad ním, a endokrinnú sústavu. Robí to prostredníctvom hypofýzy, nachádzajúcej sa tesne pod ním. Táto žľaza má dva laloky – predný lalok (adenohypofýza) tvorí hormóny, ktoré prechádzajú do krvného obehu a regulujú ďalšie endokrinné žľazy, napríklad aj štítnu žľazu. Zadný lalok (neurohypofýza) prijíma dva hotové hormóny, a to ADH antidiuretický hormón a oxytocín, ktoré sa doň dostávajú axónmi z hypotalamu.

METATALAMUS
Metatalamus (zalôžko) je súčasť zrakovej a sluchovej dráhy.

EPITALAMUS
Epitalamus (nadlôžko) je tvorený epifýzou. Epifýza (šuškovitá žľaza) má veľkosť hrášku a je uložená v blízkosti talamu. Tvorí melatonín, ktorý reguluje cyklus spánku a bdenia.

SUBTALAMUS
Subtalamus (predná časť lôžka) obsahuje niekoľko mozgových jadier so vzťahom k plánovaniu pohybov.

3) MOZGOVÁ KÔRA

Mozgová kôra je vonkajšia vrstva koncového mozgu, najdominantnejšej časti mozgu. Pozostáva zo sivej hmoty, ktorá jej dodáva charakteristickú farbu, kontrastujúcu s nižšie uloženou vrstvou bielej hmoty. Vystupujúce časti a zárezy rozdeľujú mozgovú kôru na 4 až 6 lalokov (podľa použitého anatomického systému). Najhlbším zárezom je pozdĺžna mozgová ryha, oddeľujúca pologule koncového mozgu.

Mozgovú kôru možno zmapovať troma spôsobmi. Jedným z nich je hrubá anatómia definovaná brázdami a závitmi. Ďalší predstavuje mikroskopická anatómia, ktorej priekopníkom bol Korbinian Brodmann. Treťou metódou je delenie podľa neurologických funkcií.

Mozgová kôra koncového mozgu sa skladá zo 6 vrstiev nervových buniek. V kôre sa nachádzajú väčšie alebo menšie oblasti, nazývané projekčné kôrové centrá, do ktorých vstupujú informácie z receptorov. Tu sa analyzujú, syntetizujú a na základe týchto pochodov sa prijímajú rozhodnutia o forme reakcie. Okrem senzorických kôrových oblastí sú tu aj motorické centrá, ktoré riadia vôľové, vedomé pohyby, formuje sa tu vedomá činnosť. Vedomá činnosť je výsledkom myslenia, ktoré je produktom kôry v mozgu. Okrem uvedených kôrových centier tvoria rozsiahlejšiu časť kôry asociačné oblasti, ktoré umožňujú prepojenia rôznych častí mozgovej kôry a tým koordináciu senzorických funkcií s motorickými činnosťami. Hoci je stavba obidvoch hemisfér rovnaká, u každého jedinca je jedna z nich dominantná. U pravákov prevláda ľavá hemisféra, u ľavákov pravá. Zistili sa aj rozdiely v dominancii hemisfér medzi mužmi a ženami.

Zaoblené vyvýšeniny sa nazývajú závity, plytšie zárezy brázdy a hlbšie ryhy.

MOZGOVÉ LALOKY

Čelový (frontálny) lalok
Zodpovedá za zložité duševné funkcie, ako je uvažovanie či rozhodovanie. Jeho súčasťou sú aj motorické oblasti, ktoré plánujú a riadia pohyby ovládateľné vôľou.

Temenný (parietálny) lalok
Obsahuje somatosenzitívne oblasti, ktoré spracúvajú hmatové informácie z tela. Okrem toho integruje rozličné typy senzitívnych informácií, ktoré sa týkajú priestorového vnímania, čím uľahčuje orientáciu v okolitom prostredí.

Záhlavný (okcipitálny) lalok
Leží v zadnej časti hlavy. Obsahuje desiatky oblastí špecializovaných na spracúvanie a interpretovanie zrakových informácií.

Spánkový (temporálny) lalok
Prijíma informácie z uší a jeho kôra obsahuje oblasti zabezpečujúce chápanie reči. Hipokampus ležiaci v jeho vnútri je nevyhnutný na tvorbu spomienok a spolu s okolitými oblasťami hrá dôležitú úlohu pri priestorovej orientácii.

HEMISFÉRY

Ľavá hemisféra
Ľavá hemisféra je predovšetkým ANALYTICKÁ – verbálna, aritmetická, logická, sekvenčná a štruktúrovaná.

Pravá hemisféra
Pravá hemisféra je predovšetkým GLOBÁLNA – neverbálna, intuitívna, holistická, obrazotvorná a vizualizačná.

ŠPECIALIZOVANÉ OBLASTI MOZGU
„Mozgová kôra obsahuje samostatné oblasti plniace konkrétne funkcie.“

Brockova oblasť
Je oblasť v čelovom laloku koncového mozgu zodpovedná za artikulovanú reč. Neschopnosť rozprávať v dôsledku mŕtvice sa často nazýva Brockova afázia.

Wernickeho oblasť
Je významná jazyková oblasť v spánkovom laloku, zodpovedná za chápanie reči. U väčšiny ľudí leží v ľavej pologuli blízko prechodu do temenného laloka. Neschopnosť chápať reč v dôsledku mŕtvice sa často nazýva Wernickeho afázia.

Brodmannove arey
Korbinian Brodmann (nemecký neurológ, 1868 – 1918) vytvoril mapu mozgovej kôry založenú na usporiadaní tiel nervových buniek (perikaryí). Podrobne skúmal mozgovú kôru a všímal si, ako sa mení štruktúra a veľkosť jej vrstiev, tkanív a jednotlivých nervových i nenervových buniek. Identifikoval a očísloval množstvo oblastí v mozgu ľudí, opíc a cicavcov, čím odstránil značný zmätok, ktorý v tom čase vládol v nomenklatúre častí mozgovej kôry.

OCHRANA MOZGU

Mozog disponuje viacerými mechanizmami, ktoré ho chránia pred poškodením. Jedným z nich je kostná lebka slúžiaca ako pevný kryt tlmiaci otrasy. Vystielajú ju tri vrstvy membrán (meningy), ktoré pokrývajú mozog a chránia ho v priestore medzi ním a lebkou.

DURA MATER (tvrdá blana)
Vonkajší obal, ktorý prilieha ku kostiam lebky a cez záhlavový otvor prechádza do tvrdej pleny miechy.

ARACHNOID MATER (pavúčnica)
Stredný obal, v ktorom sú sieťovito usporiadané vlákna.

PIA MATER (cievnatka)
Pokrýva priamo povrch mozgu a miechy.

HORNÝ ŠÍPOVÝ SPLAV (žilový splav)
Nachádza sa medzi tvrdou blanou a pavúčnicou. Pozdĺž stredovej čiary mozgu prechádza plytká priehlbina, ktorá obsahuje krv a zúčastňuje sa na žilovom návrate krvi do srdca.

PODPAVÚČNICOVÝ PRIESTOR
Medzeru medzi pavúčnicou a cievnatkou vypĺňa mozgovo-miechový mok, vodnatá tekutina vyživujúca mozgové tkanivo a tlmiaca nárazy, napríklad pri úraze hlavy.

NEZABUDNITE, ŽE…

– zážitky z detstva a emócie s nimi spojené hrajú kľúčovú úlohu vo vývine mozgových funkcií
– gény určujú potenciál našich schopností, ALE prostredie pretvára mozog podľa toho, čo robíme, čo čítame, čo vnímame, čo pozeráme, s kým sa rozprávame

© EEG biofeedback inštitút Slovensko
www.eegbfb.sk